Vypadnutí zapíjali žiaľ a postupujúci mali s každým ďalším kolom znížené reflexy a orientačné schopnosti. Akcia sa rozbehla veľmi dobre, vo finále boli dvaja, ktorí mali problém držať tágo. Stále viac z nás potrebovalo ísť na vzduch, veď sa začalo ešte za svetla a zrazu boli tri hodiny v noci. Všetci boli na mol.
Našťastie nám všetkým pomohol nejaký dobrodinec – doniesol basketbalovú loptu. Bez zaváhania sa krčma vyprázdnila, prešli sme cez cestu, preliezli plot a už sme boli na pozemku priľahlej základnej školy, ktorá má ukážkové basketbalové ihrisko. V danom stave sme sa intuitívne rozdelili do dvoch družstiev (6:8) a aby sme sa ľahšie v tej tme rozoznali po pachu, jedna partia sa do pol pása vyzliekla (aj nežnejšie polovičky). Match to bol strhujúci, väčšinou sme hľadali loptu. Posediačky.
Asi o desať minút nastalo to, s čím sme počítali už keď sme zdolávali plot – prišli policajti. Zelení aj mestskí, chýbali len potápači a ufóni, aby zbierka autorít tohto sveta bola kompletná. Niekto ich zavolal, že vraj driblovanie v noci robí medzi panelákmi veľký hluk. No nechápem, ale ľudia asi naozaj nemajú čo robiť keď o tretej v noci dávajú pozor, či náhodou niekto nerobí hluk...
Prišli sme k plotu, policajti nám celý čas svietili do očí namiesto pod nohy (asi nechodili do skautu) a začali vyzvedať.
P: „Odemkněte bráničku a pojďte sem!“
Hlas z davu: „To nemůžem...“
P: “Tak mi dejte klíč!“
Hlas z davu: „Ale my žádnej nemáme!“
P: „A jak jste se tam tedy dostali?“
Hlas z davu: „Přelezli!“
P: „Tak lezte naspátek!“
Začali sme zdolávať plot po druhýkrát, všetci viac-menej úspešne, až na Láďu. Ten si sadol na vrch a sedel. Malý, zakomplexovaný, nervózny policajt s čiapkou o dve čísla väčšou na neho skríkol: “A ty na co čekáš?“ a Láďa mu na to: „Na vás!“ Vtom sa policajt k nemu rozbehol a jemu neostávalo nič iné ako polopádom zísť z plotu. Policajt ho zdrapil za rameno, pozrel sa na neho a kričal na neho:
P: „Vy jste požil?“
L: „Ne, já su Bureš!“
P: „Víte co, jděte dom...“
L: “Teď? V noci? Do Oslavan? Ale mně nejede žádnej autobus...“
My ostatní sme sa v kŕčoch a za hurónskeho smiechu opierali (samostatné státie bolo v danom stave nemysliteľné) o policajné autá a dobre sa bavili. Ak uvedomelý občan, ktorí na nás zavolal hliadky pozoroval celý zákrok cez okno, musel byť zhrozený – veď nočný klud sme rušili ešte viac ako predtým.
Iniciatívu nakoniec prevzala Zdena, ktorá sľúbila, že nás všetkých odvedie na kolej, ale nechtiac dala ten povestný zlatý klinec na záver. Pozrela sa na policajta ďakovným pohľadom a povedala mu: „Vždyť to chápete, taky jste chodil na vysokou...“